Napísali o mne

U nás mi ukazovali jedného z takých tulákov. Jednostajne behal, celý svoj život strávil na úteku. Býval aj na južnej hranici ruskej za Dunajom, aj na kirgizskej stepi, aj na východnej Sibíri, na Kaukaze – všade sa zdržiaval. Ktovie, v iných okolnostiach azda by sa bol stal z neho nejaký Robinson Crusoe pri svojej vášnivej túžbe po cestovaní. Ostatne, všetko toto mne o ňom rozprávali iní, sám málo hovoril, aj to len o niečom nevyhnutne potrebnom. Bol to veľmi malinký mužíček, asi päťdesiatročný, neobyčajne tichý, s okate spokojným výrazom tváre, tupým až do idiotstva. V lete si rád posedí na slniečku. Jedol málo, najviac len chlebíček; nikdy si nekúpil kalištek vodky. Na všetko hľadel celkom spokojne. Psíkov kŕmieval niekedy zo svojej ruky, a u nás ich nik nekŕmieval. Hovoril aj to, že má kdesi deti… Naši ustavične čakali, že aj od nás ufrkne; ale či ešte neprišiel jeho čas, alebo roky jeho už prešly, žil si spokojne, akosi skúmavo pozerajúc na podivnú spoločnosť, čo ho obklopovala.