Deň prvý: Ako som s mojou mamou na Muránsku planinu vycestoval

Jedného dňa mi moja mama vraví: „Počuj, Tomáš, poďme na Muránsku planinu.“
Ja sa jej pýtam: „A prečo?”
A ona na to: „Je to najnovší národný park. Ešte som tam nebola.“
„Však ty si nebola ani v iných národných parkoch. Bola si v Pieninách?“ vravím.
„Nie,“ odvetila.
„A čo Poloniny?“ dobiedzam do nej čoraz viac.
„Ani tam nie. A ty si bol na Muránskej planine?“
„Nie.“
„Tak čo, ideme?“
„Nedbám,“ mrdol som plecom.

Ideme.

Prvá úloha: nájsť ubytovanie. Mama – surferka sa hneď do toho s vervou pustila:

„Majú taký penzión v Muráni pod desať euro per osoba!“ hlási ani nie za štvrťhodinu.
Ja sa jej pýtam: „Ako si to tak rýchlo našla?“
„Zadala som do gúglu ʻubytovanie Muránska planinaʼ,“ nonšalantne odvetila.

No to som si mohol myslieť, ja hlupák. Prečo to ten Google len robí také ľahké pre počítačových analfabetov?

„No tak to šup-šup zarezervuj!“ netrpezlivo jej hovorím.
„Počkaj, možno nájdem niečo lepšie…“

Je v tom až príliš dobrá. Nakoniec sa však uspokojila s tým aj ona a 19. augusta 2011 sme sa vybrali na cestu. Najprv sme nasadli na vlak do Banskej Bystrice.

Nebol by som to ja, aby som nevyšiel pred stanicu a neurobil si fotografie miestnej mestskej hromadnej dopravy. Tu stojí dizajnovo atraktívny Iveco Irisbus Citelis 12M:

Hoci na pohľad je to nádherný dizajn, väčšie zadné okno vzadu trochu chýba.

To je už ale osud dnešných moderných nízkopodlažných dopravných prostriedkov s klasickou dilemou dizajnérov, kde umiestniť motor.

Tu je potom trolejbus Škoda 30Tr SOR:

Karoséria tohto modelu je prevzatá z českého trolejbusu SOR TNB 12 s pomerne neštandardnými štvoro dvermi na nekĺbovom tele.

Prekvapivo to neuberá z miest na sedenie vo vnútri.

Bol však už čas ísť. Keďže však železničná trať Plešivec – Muráň ukončila osobnú prepravu k 1. máju, pokračovali sme z Banskej Bystrice cez Brezno a Tisovec. V Muráni, kam nás doviezol autobus, sme sa ubytovali v príznačne pomenovanom penzióne – Muráň.

Muráň je malá dedina, ktorej dominuje štíhla veža jednoloďového neogotického rímsko-katolíckeho kostola sv. Juraja z konca 19. storočia.

Je to však aj koncová stanica trati 165 z Plešivca. Túto gemerskú regionálnu trať o dĺžke vyše 40 kilometrov uviedli do prevádzky ešte v roku 1893. Hlavným dôvodom bol ťažký, neprístupný terén. Keďže v tom čase neexistovala sieť spevnených ciest, účelom železnice bolo výrazne zefektívniť prepravu ako tovaru, tak aj osôb.

Po rozpútaní druhej svetovej vojny prostredníctvom Viedenskej arbitráže pripadol Maďarsku pás južného územia vtedajšieho Československa, vrátane južnej železničnej magistrály z Košíc cez Rožňavu, Plešivec, Tornaľu a Lučenec až do Zvolena. To primälo vtedy už slovenskú vládu zabezpečiť prepojenie zo západu na východ a zrodil sa plán železničných tzv. Gemerských spojok. Trať z Plešivca do Muráňa tak mala byť prepojená ako na západ (Tisovec – Revúca), tak aj na východ (Lubeník – Slavošovce).

Výstavbu avšak po troch rokoch prerušilo Slovenské národné povstanie. Po ukončení druhej svetovej vojny zo zámeru pre zjavnú neekonomickosť zišlo, pozostatky trasy však dodnes lákajú fotografov či kameramanov. Na trati Plešivec – Muráň pokračovala osobná doprava až do roku 2011, kedy sa pre neefektivitu zrušila ako posledná gemerská lokálka.

Hoci sme do Muráňa prišli necelé štyri mesiace po zastavení prevádzky, miestna trať už vykazovala známky opustenosti a zanedbania